Na túto túru som sa strašne tešila. Odkedy Doki zahlásil na Prednom Solisku, že hen vidíš ten vodopád, tade môžme nabudúce a prejdeme z jednej doliny do druhej, videla som sa ako si cupkám okolo plies.

Moja klasická predstava “vysokohorsky skúsenej“ pipky bola, že prechod dolinami to bude rovinka rovinka potom nejaký prechod vyrobený pre mňa cez nejakú skalku a šup som v druhej doline, kde bude zase len rovinka občas nejaké pleso tralala a sme doma…

Takto teda.. rovinka nebola, ani prechod vyrobený pre mňa, skalka bola… teda aby som bola presná, milión ich bolo a boli riadne.. bolo to stúpanie, skaly, reťaze, roztrasené kolená no a dobre… aj úsmev od ucha k uchu, lebo tie výhľady, tie plesá a prechod Bystrým sedlom stáli za to..

Ale pekne poporiadku… Začali sme pri Štrbskom plese… teda aby som bola presná, začali sme budíkom o 5:00 ráno po 3-hodinovom spánku v Banskej Bystrici. Vytrepkali sme sa z domu ako to len my vieme o 6:30 a fičali do Tatier. Štart bol taký rozpačitý, keďže sme po ceste stretli aj dážď aj mraky, predpoveď bola neistá a ani ten 3hodinový spánok nepridával na istote. Padlo ale rozhodnutie, že to skúsime a uvidíme ako sa to bude vyvíjať.. aj počasie.. aj my…

Vydali sme sa teda od Štrbského plesa smer Mlynická dolina po žltej k prvému Checkpointu – Vodopád Skok… tu sa ešte moja predstava ako takej roviny celkom držala.. Po vodopád Skok to máte nenáročnú túru, ktorú zvládne aj dobre obuté dieťa úplne s prehľadom. Takže ak si chcete pozrieť 30 metrový vodopád, určite si spravte túto peknú prechádzku. Pri vodopáde Doki zahlásil, že sa ide ďalej, dostala som povolenie na krátku pauzu a šup hore nad vodopád. Tu niekde sa predstava začala rozchádzať s realitou. Nad Skok sa vyštveráte s pomocou reťazí po hladkých skalách. Realita síce iná ako predstavy, ale nadšenie u mňa o to väčšie. Nad Skokom sme prefrčali okolo plesa a pokračovali ďalej miernym stúpaním smerom k Nižnému a Malému Koziemu plesu. Odtiaľto sú to už len skaly a skalky a iné skaly smerom k Capiemu plesu (2075 mnm). Pri Capom plese Doki zvažoval, či to neotočiť, prenasledoval nás totižto dosť nepekný čierny mrak. A viete ako to je… ja som nevedela… ale už viem… Leto v Tatrách je o búrkach, ktoré prídu ani neviete odkiaľ… no a búrku tam hore nechceze zažiť.. lebo by mohla byť vaša prvá aj posledná.. a vlastne tam nechcete na tých skalách ani dážď zažiť, lebo však voda, prach, skaly a veľké výšky sú fantastickou prerekvizitou pre klzisko v 2000mnm. No ale ako to už býva u nás zvykom, ja som privrela oči, Doki dva krát predýchal a zavelil, že teda poďme.. ale rýchlo.

No a tu to prišlo… problém… svetový… Doki totižto začal behávať… celkom ho to chytilo a celkom sa zlepšuje.. no a od toho Capieho je to už len smerom hore serpentínami po skalách a fučíte ako lokomotíva… teda ja som fučala… Doki zrazu nefučal… no a to bol problém.. lebo akože to, že moje predstavy boli rovina rovina a prechod pre mňa a nebolo to tak, to ešte dám… ale že ja fučím a Doki nie… to moji milí… to je problém… obrovských rozmerov… a teda musím začať behávať asi aj ja…  toľko k tomu… a teraz by som to veľmi rada nejako nenápadne zahovorila… takže stretli sme po ceste zaseknutú dievčinu na skale a v sedle aj zaseknuté dieťa na reťaziach. A teda ak sa bojíte výšok, asi by som túto túru neriskovala a ak máte deti, tak to dajte maximálne po to Capie a ďalej už asi radšej ani netreba.

Prechod cez Bystré sedlo je zaistený reťazami.. trošku technickejší úsek, kde musíte rozmýšľať kam dať nohu, kde sa chytiť a ako nezhodiť kameň na tých pod vami. Po vyštveraní hore na vás počka nádherný výhľad do Furkotskej doliny s vyšným Wahlenbergovým plesom… no a znova pár zábavných reťazí a skál pri zostupe k plesu. Osobne si myslím, že Furkotská strana je o čosi jednoduchšia ako tá Mlynická… a teda oficiálne prehlasujem, že ak zvládnete Bystrú lávku a tých pár reťazí za ňou… už sa nie je čoho báť. Čaká vás už len mierne strmší zostup k Wahlenbergovým plesám a potom stále dole až k rázcestiu vo Furkotskej doline. Tu sa môžete vydať smerom k chate pod Soliskom po modrej, čo je znova mierne do kopca a potom na pipky lanovkou dole alebo budete pokračovať smerom dole po krásnej ale rozdrbkanej skalnatej cestičke k Štrbskému plesu. My sme zvolili možnosť číslo dva, dali osvieženie pri potoku a značne unavení sme sa skotúľali až k plesu.

Bonusovka na záver… pri plese sme dali ešte pár kolečiek hore kopcom – dolu kopcom, lebo Dokimu chýbalo 30 výškových metrov do 1000 nastúpaných metrov na jeho nových Garminách, takže sme jak trotli krúžili hore dole, ľudia nechápali, my ako vždy si šli svoje a po celkových 1008 nastúpaných metroch víťazoslávne zakotvili v aute. Ďaľšia túra za nami, ja šťastko, Doki tiež, nezmokli sme, prežili sme a článok hotový. Takže vidíme sa na ďalšom kopci kamoši.. 🙂

Author

Write A Comment