Aby som to na začiatok stručne zhrnula… jedna z tých stredne náročných túr, na ktorej sa zadýchate tak akurát.. Prvú polovicu na môj vkus aj unudíte, ale od Chaty pod Soliskom je to už zábavnejšie… a tie výhľady koniec koncov stoja za to.. 🙂

Cez víkend sme sa opäť vybrali na túru.. ako vždy, výberu túry predchádzali naše večerné dohadovačky či ísť na lúku… rozumej moje označenie Nízkych Tatier, ktoré Doki ľúbi alebo do kopcov… čiže do tých Vysokých, ktoré má môj mužo v malíčku.. ale len z vrtuľníka… a furt tam hundre.. že veľa ľudí, že nie je kde parkovať a že ľudia sa tam vozíkajú na lanovkách… Ale teda keďže Doki je muž, ktorý plní želania na počkanie.. odsúhlasil Predné Solisko.. aby som bola spokojná a asi aj ticho..a povedzme si pravdu asi sa aj zľakol mojich prižmúrených očí, ktoré nikdy neveštia nič dobré..

Vyštartovali sme zo Štrbského plesa, kde ako vždy samozrejme nebolo kde zaparkovať, ľuďmi sa to hemžilo a my dvaja sme začínali v hororovom tichu, ktorému predchádzalo hundranie, že veľa ľudí, že nie je kde zaparkovať,ludia sa vozíkajú a moje ofučanie, že však sme si to odsúhlasili dobrovoľne a že isto bude zase dobre.. a teda nakoniec aj dobre bolo..

Doki má jednu super vlastnosť, a to rozosmiať ma za každých okolností.. takže aj keď som sa tvárila nehorázne namosúrene a vnútri som sa snažila ako vždy prehovoriť si do duše, Martina nesmej sa, Martina si nasratá, Martina to nemyslíš vážne, že ti trhá kútikmi… pri odbočke na turistický chodník značený modrou som sa už cerila od ucha k uchu a teda z nohy na nohu sme sa vybrali smer Chata pod Soliskom. Poviem pravdu, že prvá časť bola na mňa trochu nudná. Ide sa v podstate stále priamo hore po zjazdovke, po pravej strane máte lanovku a pred sebou pomaly sa približujúcu chatu. Terén má konštatne rovnaké stúpanie bezozmeny a jediné, čo vás cestou môže prekvapiť sú turisti v sandálkach a sukničkách, ktorí sa rozhodli pre turistiku na štýl – veď sa vyvezieme lanovkou a dole zídeme pešo.

Dotrepkali sme sa na chatu, kde som vyfasovala odznak, mali len Kriváň, čiže tento rok nás čaká aj ten… ja sa teším.. Doki nie až tak.. dali sme rýchle občerstvenie a vydali sa smerom hore po červenej na vrchol. Toto je tá zábavná časť.. hore sa vytrepúšite po skalnatom teréne.. niektoré časti sú exponovanejšie, takže treba dávať pozor.. V tomto momente som si povedala, že toto asi túra pre deti nie je, ale myšlienka bola hneď prerušená hopkajúcimi dietkami a malým chalaniskom, ktorý si to vyskackal hore sám. Výhľady stáli ozaj za to počas celého vykračovania si smerom hore… takže ak nevládzete, stačí zastať a fotiť.. budú pekné fotky aj výhovorka prečo treba postáť.. 😉

Na vrchole (2117mnm) na vás počká kríž, pri ktorom je samozrejme fronta na fotenie a nás počkala ako vždy obľúbená tyčinka za odmenu a nádherné výhľady do Furkotskej a Mlynickej doliny.. Chvíľu sme posedeli a hútali, či sa ešte pošmochtáme ďalej, ale nakoniec Doki spokojne zavelil na odchod, nadšene oznámil cieľ ďalšej pochodovačky (ktorý bude zase pre mňa našťastie vo Vysokých Tatrách) a zoskackali sme k chate pod Soliskom. Odtiaľ sme sa vydali doprava na chodník vedúci do Furkotskej doliny a dobre sme spravili, nudnú trasu po svahu vystriedala cestou dolu o trošku dlhšia ale o to krajšia kľukatá cestička dolinou. Dali sme krátku prestávku pri potoku, dali refresh nohám v studenej vode, doplnili fľaše a po Tatranskej magistrále sa vrátili naspäť k Štrbskému plesu. Doki šťastný ja prešťastná, ďalšia túra za nami, ďalší odznak na mojom ruksaku. 😉

Author

Write A Comment